Detské srdiečka
Je neuveriteľne krásne pozorovať, ako nás naši najmenší počúvajú svojimi čistými a veriacimi srdiečkami, ako si prijaté informácie ukladajú vo svojich hlavičkách. Tento týždeň sme preberali tému Vesmír. Vyrábali sme teda okrem iného aj kozmonautov. Po ich vyrobení, každý kozmonaut ,,vyletel,, do vesmíru – pre deti to bola skutočnosť, ktorú prežívali so zatajeným dychom, či naozaj dobre pristane. Na stene už visela veľká látka s hviezdami, mesiacmi. Po odštartovaní sa ,,zapol motor" a kozmonaut za krátku dobu visel prichytený na špendlíkom na stene, t.j. pristal na niektorom mesiaci, či hviezde. To ste mali vidieťs akými obavami ich deti dávali do mojich rúk. Pri šťastnom prílete sme mu spoločne zatlieskali. Viacerí sa s malou dušičkou opýtali: ,,A nespadne?"
Podobne to bolo aj na sviatok sv. Alžbety Uhorskej. Najskôr sme si povedali krátky príbeh z jej života. Pomohli sme si jednoduchými rekvizitami, a z košíka som rozdávala chlieb (fornetti). Deti ich prijímali s veľkou bázňou a Šimonko, v mene všetkých, vyslovil neisto: ,,A Ty si kto?" odpovedala som: ,,Ja som sr. Teresita, ale teraz AKOŽE sv. Alžbetka." Presne tá istá otázka a odpoveď sa zopakovali päťkrát. Aby som príbeh mohla ukončiť, už som neodpovedala, ale po vyzlečení plášťa (látky, ktorú som mala prehodenú na schovanie chlebov pred zlou kráľovnou a ukrytie ruží pred deťmi), sa otázka začala opäť opakovať: ,,A teraz si kto?" Teraz som sr. Teresita, ale ukázala som vám aká bola sv. Alžbeta." ,,A teraz si kto?" ,,Teraz...." Náš príbeh pokračoval na ,,kráľovskom dvore", kde nechýbal tanec. Na záver si deti vyrobili ružičku z ktorej sa veľmi tešili.
(text: sr. Teresita, foto: sr. Teresita)